Ubytovanie v blízkosti Museo del Prado Madrid

Museo del Prado (Museo Nacional del Prado)

Museo del Prado (ofic. Museo Nacional del Prado, zo špan. pradere, t. j. lúka) je názov múzea a umeleckej galérie v španielskom hlavnom meste Madrid.

Vzťah k umeleckým zbierkam mala u španielskych panovníkov dlhú tradíciu. Jej výsledkom bolo cieľavedomé budovanie kráľovských zbierok, ktoré kontinuálne pokračovalo počas panovania všetkých dynastií na španielskom tróne – od kastílskej až po habsburskú a bourbonskú.

Pôvod názvu a múzea

Názov múzea je odvodený od miesta, na ktorom budova stojí – park kláštora sv. Hieronýma (Prado de San Jerónimo), v ktorom sa začalo v roku 1787 so stavbou dnešnej budovy múzea. História jeho zbierok je však ďaleko staršia.

Kráľovské zbierky, ktoré sú základom umeleckých fondov národného múzea Prado, zhromaždili v 16. a 17. storočí traja panovníci dynastie Habsburgovcov – Karol V., Filip II. a Filip IV. a v 18. a na začiatku 19. storočia traja panovníci francúzskej dynastie Bourbonovcov – Filip V., Karol III. a Karol IV. Svoje zbierky budovali získavaním hotových diel alebo ich priamo objednávali u umelcov. Španielsko na prelome 15. a 16. storočia sa menilo na najmocnejšiu ríšu sveta a takmer neobmedzené finančné zdroje dovoľovali získavať diela najvyššej umeleckej a historickej hodnoty.

Stavba budovy

So stavbou sa začalo v roku 1787. Architektúra budovy vychádzala prísne z antického vzoru – stavba s rotundou pripomínajúca rímsky Panteón, dlhá osová galéria, portikový vstup na dórskych stĺpoch orientovaný na Pradskú alej (Paseo del Prado). Architekt do projektu stavby pretavil svoje dojmy zo študijných ciest do Ríma. Stavba sa mala stať holdom kultu vzdelanosti svojho obdobia.

Karol III. sa dokončenia stavby nedožil. Výstavba pokračovala veľmi pomaly, pretože politické udalosti strhli aj Španielsko do víru Európy otrasenej francúzskou revolúciou a neistotou vládnucich dynastií z ďalšieho vývoja situácie. Na trón nastúpil Karol IV., veľký obdivovateľ maliara Francisca Goyu (Karolovou zásluhou väčšina zo sto devätnástich Goyových diel v Prade pochádza práve z obdobia jeho panovania). Medzinárodné okolnosti mu však neumožnili venovať sa projektu múzea. Napriek tomu, na kráľovskom dvore naďalej žila myšlienka národného svätostánku umenia. Podnecoval ju k tomu príklad z Francúzska, kde po búrlivých zasadaniach Ústavodarného zhromaždenia a poprave kráľa Ľudovít XVI. a Márie Antoinetty prehlásili kráľovské majetky za štátne (medzi nimi i zámok Louvre).

Otvorenie múzea

V roku 1814 napoleonova dynastia padla a v Španielsku prišlo k reštaurácii Bourbonovcov. Na trón sa z emigrácie vrátil syn posledného kráľa Ferdinand VII., ktorý opäť oživil myšlienku zriadenia múzea. Súčasne dal pokyn na rekonštrukciu poškodenej budovy Prada. 19. novembra 1819 sa konalo slávnostné otvorenie Kráľovského múzea Prado (Real Museo del Prado) za prítomnosti Ferdinanda VII. a jeho tretej manželky Márie Jozefíny Saskej. Na rozdiel od histórie iných múzeí, trvalo tridsať rokov, kým sa mu podarilo zaujať priestory upravené na muzeálne účely. Prado vzniklo dvadsaťpäť rokov po parížskom Louvri, svojom veľkom vzore, predišlo však o päť rokov ďalšiu významnú umeleckú inštitúciu: londýnsku Národnú galériu.

V prvých dvoch rokoch existencie vystavovali v múzeu iba španielskych majstrov. Vynikal najmä Goya s niekoľkými jazdeckými portrétmi, no najväčší úspech zožal Velázquez obrazmi, ktoré namaľoval pre Filipa IV., najmä však Kapituláciou Bredy a Dvornými dámami.