Ubytovanie v blízkosti Bazilika sv. Petra Rím

Bazilika sv. Petra (Saint Peter's Cathedral)

Bazilika svätého Petra alebo Chrám svätého Petra (tal. Basilica di San Pietro, lat. Basilica Sancti Petri, oficiálne Basilica Papale di San Pietro in Vaticano, t.j. Pápežská bazilika svätého Petra vo Vatikáne) je renesančno-baroková sakrálna stavba vo Vatikáne, najslávnejšia a najviac navštevovaná svätyňa na svete (do roku 1990 bola i najväčším kostolom; v tomto roku ju „predbehla“ Bazilika Panny Márie Mierovej v hlavnom meste Pobrežia Slonoviny). Je všeobecne uznávaným a rešpektovaným centrom katolíckeho kresťanstva.

O jej dôležitosti nielen ako sakrálnej stavby, ale i ako významnej historickej pamiatky svedčí neutíchajúci záujem státisícov veriacich a turistov z celého sveta, ktorí baziliku ročne navštívia.

Dnešná bazilika

Až s nástupom pápeža Júliusa II. (1503 – 1513) sa začalo so stavebnými prácami, ktoré boli rozhodujúce pre dnešný vzhľad baziliky. Po predchádzajúcich úvahách sa pápež definitívne rozhodol pre radikálne riešenie. Jestvujúcu stavbu dal z väčšej časti strhnúť a 18. apríla 1506 bol položený základný kameň novej baziliky, keď predtým poveril skúseného, šesťdesiatdvaročného architekta Donata Bramanteho jej výstavbou.

Projekt výstavby nového chrámu sa mal uskutočniť v najväčších možných rozmeroch. Mal dokázať vzmáhajúcu sa moc Ríma a jeho nadradenosť nad pohanskou minulosťou cisárstva. Moc cirkvi chcel pápež demonštrovať bazilikou, ktorá by vzbudzovala bázeň i rešpekt. Bramante hľadal inšpiráciu v najväčších existujúcich stavbách nielen v Ríme ale i v okolitých mestách. Prvý Bramanteho náčrt predpokladal kostol s pôdorysom v tvare gréckeho kríža, ktorý odpovedal ideálom renesancie a oživoval myšlienku antického mauzólea, s hlavnou kupolou a so štyrmi vedľajšími kupolami. Jeden z jeho asistentov, Giuliano da Sangallo, mu však navrhol zmeniť plán a Bramante ho prekreslil do predĺženého tvaru.

V roku 1513 Július II. zomrel. Na jeho miesto nastúpil Lev X. (1513 – 1521), ktorého vlastné návrhy priniesli zmenu plánov. V roku 1514 zomrel aj Bramante a práce sa ujal jeho dovtedajší asistent Giuliano da Sangallo, ktorý si za pomocníka prizval vyše osemdesiatročného Fra Gioconda. Pápež však poveril hlavným dozorom mladého a talentovaného umelca z Urbina Raffaela Santiho. Raffael vypustil niektoré Bramanteho návrhy, ale inak sa držal jeho pôvodných myšlienok. V roku 1520 však zomrel a ani jeden z jeho návrhov sa nezrealizoval. Vedením stavby bol poverený Antonio da Sangallo ml., Giulianov synovec, ktorý nadviazal na diela predchodcov. Vytvoril alternatívu, ktorá sa zachovala ako drevený model. Plienenie Ríma vojskami cisára Karola V. v roku 1527 a následný nedostatok financií zabránili v pokračovaní stavby. Sangallo zomrel v roku 1546 a hlavného dozoru sa na prianie pápeža Pavla III. (1534 – 1549) ujal starnúci, už sedemdesiatročný Michelangelo Buonarroti.

Michelangelo vytvoril ďalší plán, ktorý rátal s odstránením viac-menej jestvujúcich častí navrhnutých Sangallom a Raffaelom a návrat k pôvodnej idee Bramanteho.

Michelangelo svoj hlavný záujem však sústredil na kupolu, ktorú si predstavoval postaviť tak, aby ju ako neprehliadnuteľnú dominantu chrámu bolo vidieť zo všetkých strán. Vytvoril viacero návrhov zreteľne nadväzujúcich na Brunelleschiho kupolu florentskej Katedrály Santa Maria del Fiore. To, čo však napokon vytvoril, bolo oveľa zložitejšie a monumentálnejšie. Za svojho života postavil valcový tambur, ale keď v roku 1564 zomrel, na samotnej kupole sa ešte nič podstatné neurobilo. Pápežom sa medzitým stal Pius IV. (1559 – 1565), ktorý dvom novým architektom Pirrovi Ligoriovi a Giacomovi da Vignola nariadil pokračovať v Michelangelom začatom diele. Pirro Ligorio prišiel s vlastnou predstavou, s ktorou však pápež nesúhlasil a zbavil ho poverenia. Vignola obnovil Bramanteho myšlienku postranných kupol a jeho nasledovník Giacomo della Porta postavil dve malé bočné kupoly, existujúce dodnes.

V roku 1590, na príkaz Sixta V. (1585 – 1590), dokončil aj Michelangelovu kupolu, ktorú však zvýšil asi o deväť metrov, čo znamená, že vonkajší plášť je oveľa strmší ako Michelangelom navrhnutý tvar. Podľa nepísanej zásady, že v architektúre záleží iba na tom, čo ostane stáť, sa della Portom vytvorená kupola stala vzorom, ktorý čoskoro napodobňovali v celej Európe a jej tvorca, i keď nebol veľkým architektom, dosiahol na piedestál váženej osobnosti.

Stavebné práce však na bazilike pokračovali i v nasledujúcich rokoch. Keď sa v roku 1605 stal pápežom Pavol V. (1605 – 1621) vytýčil si za cieľ dokončiť stavbu chrámu. Stavba ešte stále obsahovala časti konštantínovskej baziliky, ktoré mali byť definitívne odstránené. Pri tej príležitosti bol poverený Giacomo Grimaldi, archeológ a kanonik baziliky, dokumentáciou všetkých pamiatok starej baziliky.

V roku 1607 bol vyhlásený konkurz na architekta, ktorý by chrám dokončil. Zbor kardinálov sa rozhodol pre skúseného, päťdesiatjedenročného švajčiarsko-talianskeho architekta Carla Maderna. Jeho hlavným poverením bolo navrhnutie a pristavanie sakristie, dobudovanie interiéru a dotvorenie hlavného priečelia.

Už na jeseň 1607 sa začalo s budovaním priečelia. Do roku 1611 vznikol jeden z architektonických výtvorov, ktorý bol od svojho zrodu zdrojom neustálych polemík. Tie smerovali hlavne k jeho monumentálnosti, ktorá pri frontálnom pohľade z priestoru pred chrámom zakrýva Michelangelovu kupolu. V dnešnom chápaní však Madernovo dielo, značne inovatívne, dodalo stavbe grandiózny vzhľad, tak charakteristický a dnes všetkými obdivovaný.

Popri realizácii hlavného priečelia baziliky má Carlo Maderno zásluhu na vytvorení dnešnej podoby chrámového interiéru. Vďaka jeho stavebnej genialite bola stavba koncom júna 1621 v hrubých rysoch dokončená.

Pri spätnom pohľade na históriu výstavby dnešnej baziliky možno povedať, že tým čím je stavba dnes, je výsledkom zvláštnej súhry štyroch géniov svojej doby. Renesančný architekt Donato Bramante, stojaci pri jej zrode, Michelangelo, ktorého návrh detailov stavby ako i kríženia lodí zavŕšeného kupolou vtlačil stavbe pečať vrcholnej renesancie a ranobarokový umelec Carlo Maderno so svojím riešením monumentálneho priečelia. Architektonický a výtvarný odkaz týchto umelcov zavŕšil svojím veľkolepým prínosom Gian Lorenzo Bernini, geniálny sochár a architekt, ktorého meno ostane navždy spojené nielen s dotvorením chrámového interiéru (baldachýn nad hrobom sv. Petra, tzv. Cathedra Petri, viacero sôch, umeleckých doplnkov a náhrobkov) ale najmä realizáciou námestia pred bazilikou.

Bernini sa mal podieľať i na dotvorení priečelia baziliky; mal dostavať dve barokové zvonice, ktoré však poznáme iba z kresieb. Ich výstavbou ho poveril v roku 1637 pápež Urban VIII. (1623 – 1644). Po vystavaní ľavej zvonice sa však na murive baziliky objavili trhliny. V roku 1646 za Urbanovho nástupcu Inocenta X. (1644 – 1655) bola preto veža strhnutá a plán na doriešenie priečelia touto cestou stroskotal.