Ubytovanie v blízkosti Bazilika Santa Maria Maggiore Rím

Bazilika Santa Maria Maggiore (Santa Maria Maggiore)

Bazilika Panny Márie Väčšej (tal. Basilica Papale di Santa Maria Maggiore, lat. Basilica Sanctae Mariae Majoris ad Nives) je baroková sakrálna stavba, jedna zo štyroch tzv. patriarchálnych bazilík (pri hlavnom oltári smie svätú omšu vykonávať iba pápež). Je tiež jedným zo siedmich tzv. pútnickych kostolov ku ktorým už od raného stredoveku putovali veriaci prichádzajúci do Ríma. Hoci sa nachádza na rovnomennom námestí (Piazza Santa Maria Maggiore) talianskeho hlavného mesta, je exteritoriálnou súčasťou štátu Vatikán.

Tento najväčší a najvýznamnejší mariánsky kostol v meste je známy pod štyrmi menami: okrem najpoužívanejšieho názvu Santa Maria Maggiore (Panna Mária Väčšia) sa tiež označuje ako Santa Maria della Neve (Panna Mária Snežná), Basilica Liberiana (podľa stavebníka pápeža Libéria) a Santa Maria ad presepem (Panna Mária s jasličkami – podľa fragmentu Ježišových jasličiek z Betlehemu uložených pod hlavným oltárom).

Dejiny kostola

Dejiny predchodkyne dnešnej baziliky siahajú až do 4. storočia, pričom jej vznik je spájaný s legendou o zázračnom snežení uprostred leta a dvojitom mariánskom zjavení. Podľa tejto legendy sa 5. augusta 352 istému rímskemu obchodníkovi prisnil sen, podľa ktorého sa dočká narodenia vytúženého potomka, ak nasledujúci deň zasvätí kostol na mieste, kde ráno nájde ležať čerstvo napadaný sneh. Rovnaký sen mal aj pápež Libérius. Údajne sa tak stalo na pahorku Esquiline, kde ležal sneh naznačujúci pôdorys budúceho kostola. Preto dal Libérius na tomto mieste položiť základný kameň budúceho kostola, zasväteného Panne Márii Snežnej (lat. Santa Maria della Neve). Každoročne si 5. augusta veriaci pripomínajú túto udalosť bohoslužbami.

História miesta, na ktorom bazilika stojí, je však omnoho staršia. Už v 4. storočí pred Kr. na tunajšom mieste stál antický chrám zasvätený bohyni Junone. V dobe cisára Augusta tu existovalo trhovisko, tzv. Macellum Liviae. Podľa dochovaných dokumentov Liberiánska bazilika stojí na mieste bývalého trhoviska.

K najrannejším dejinám baziliky sa viaže tragická udalosť. Necelých desať rokov po jej dostavaní za jej múrmi hľadali útočisko zástancovia vzdoropápeža Ursina, zvoleného súčasne s legitímnym pápežom Damazom I. Pri vzájomnom strete prívržencov oboch pápežov prišla, priamo v bazilike, vyše stovka z nich o život.

História dnešnej baziliky začína trochu neskôr. V roku 432, v náväznosti na prijatie dogmy o Panne Márii ako Kristovej rodičke, dal pápež Sixtus III. postaviť na jej počesť v blízkosti starého kostola novú trojloďovú baziliku.

Panne Márii zasvätená sakrálna stavba bola prvým veľkým projektom, ktorý cirkev financovala z vlastných zdrojov. Mala tri lode, navzájom oddelené dvadsiatimi iónskymi stĺpmi na každej strane. Hlavná loď bola zakončená triumfálnym oblúkom na ktorý priamo nadväzovala apsida osvetľovaná päticou okien. V jej uzávere stál pápežský trón.

Prvá prestavba baziliky prebehla na konci 13. storočia. V roku 1377 bola pristavaná zvonica („campanila“), ktorá je svojou výškou sedemdesiatpäť metrov dodnes najvyššou zvonicou v Ríme. Pri postranných lodiach boli v priebehu 16. a 17. storočia pristavané bočné kaplnky.

V roku 1675 dokončil architekt Carlo Rainaldi vonkajšiu úpravu záveru baziliky. Vo svojich plánoch musel brať do úvahy jestvujúci vzhľad stavby, výrazne roztiahnutej do šírky prístavbou dvoch pápežských kaplniek. Priečelie apsidy vytvoril ako dvojposchodovú stenu s mohutným vonkajším schodiskom. Urbanistickú podobu Esquilinského pahorku dotváral egyptský obelisk, ktorý ešte v roku 1587 dal pápež Sixtus V. preniesť z Augustovho mauzólea.

Klement IX., ktorý počas krátkeho, iba dvojročného pontifikátu dostavbu fasády inicioval, dal Rainaldimu prednosť pred slávnym a všeobecne uznávaným Berninim. K tomuto rozhodnutiu ho viedli pre neho neakceptovateľné Berniniho predstavy o architektonickom riešení, ktoré počítalo s využitím stĺpov zo starej Lateránskej baziliky. Oveľa prijateľnejšie, i keď skromnejšie boli Rainaldiho plány.

V prvej polovici 18. storočia sa úprav dočkala i fasáda hlavného priečelia baziliky. V rokoch 1740 – 1750 dostalo priečelie dnešný vzhľad. Architekt Ferdinand Fuga z poverenia Klementa XII. zreštauroval bočné chrámové lode a dotvoril západnú vstupnú časť s benediktínskou lodžiou, do ktorej bola zabudovaná mozaika z 13. storočia s vyobrazením zázraku s augustovým snehom.